Potřetí a naposledy vkročme do slovenských otužileckých vod, a to konkrétně za panem Jánem
Vyhnálikem. Několik fotografií otužování ve slovenském stylu můžete zhlédnout ZDE

První otázka – jak jste se vlastně dostal k otužování? Jaké jsou Vaše začátky?

S otužovaním a neskôr so zimným plávaním som začínal vlastne na trikrát, s odstupom šiestich aj
ôsmych rokov, pričom ostatné dva začiatky boli „kvalitatívne“ vyššej úrovne.

V auguste 1995 na dovolenke v talianskom Gargane sme sa zoznámili s Martinom Babjakom a jeho
rodinou. Martin sa len krátko predtým dostal do môjho povedomia (a iste už aj zainteresovanej časti
slovenskej verejnosti) ako operný spevák, ktorý sa stal laureátom Pavarottiho súťaže vo Philadelphii. Hneď pri našom zoznámení (bolo to na brehu mora pri hľadaní mušlí s našimi deťmi) sa mi zveril, že podľa vzoru jeho priateľa, českého operného speváka so slovenskými koreňmi – už v tom čase otužilca, Rudolfa Haana – začína aj on s otužovaním, aby si posilnil imunitu a odolnosť voči chladu.

Tá informácia ma zaujala a povedal som si, že to môžem skúsiť aj ja. Hneď po návrate z dovolenky
som začal otužovať doma studenými sprchami. Spočiatku to bolo utrpenie, ale postupne som zistil, že
už mi nie je ani po 2-4 minútach sprchovania tak zima a zvykám si. Najlepší bol pocit sviežosti a
výdrže po sprchovaní studenou vodou; ten mi dodával chuť pokračovať. Teplú sprchu som dosť
rýchlo obmedzil – lebo som zistil, že iba ukončovať sprchovanie studenou sprchou mi nestačí – až som
ju prestal celkom používať. Zvykol som si na celotelové sprchovanie, t. j. vrátane hlavy, bez ktorého si teraz už neviem predstaviť začiatok žiadneho dňa. Vtedy som však ešte nezačal otužovať plávaním v otvorenej vode.

V čase predvianočných nákupov 2001 som sa opäť celkom náhodne stretol s Babjakovcami v
nákupnom centre. Martin mi pri káve povedal, že chodí s partiou dlhodobejších otužilcov plávať aj do
jazera a pozval ma na prijímanie nových otužilcov medzi skúsených „ľadových medveďov“, ktoré sa
malo konať na Štedrý deň v zamrznutom jazere Kuchajda v bratislavskej časti Nové Mesto. Taká
myšlienka – ísť priamo na Vianoce do ľadovej vody bez predchádzajúceho tréningu v otvorenej vode
na jeseň – mi predtým ani nenapadla. A keďže Martin vtedy svojou charizmou dokázal získať každého
na čokoľvek, neodolal som pozvaniu, i keď som si pomyslel, že možno pri tom udrie moja posledná
hodina… V 10 cm ľade jazera bol vysekaný asi 4 metrový bazénik, do ktorého sa dalo plynule vojsť z
brehu. Pred zrakmi niekoľkých plávajúcich a zopár už pobehujúcich otužilcov, mne dovtedy
neznámych, som teda „odhodlane“ vchádzal do ľadovej vody s otáznymi pocitmi, medzi ktorými
dominovala naliehavá myšlienka, či sa vôbec dožijem štedrovečernej večere… Kupodivu však, zopár
záberov v ľadovej vode doprava a potom aj doľava ma „nepoložilo“. Keď som asi po minúte vyšiel
von, mal som pocit, že telo, srdce fungujú normálne, ba, že sa ma nezmocňuje žiadny krutý chlad, ale
skôr teplo… Preto som, za povzbudzovania niektorých, vošiel nakrátko do toho ľadového bazéna ešte
raz, „aby to stálo zato“. Po výstupe z vody som bol symbolicky prijatý medzi otužilcov obliatím
ľadovou vodu (Vladimírom Skovajsom, zakladateľom slovenského otužilectva). Nato mi Martin
navrhol, aby sme sa spolu odfotili (fotka sa neskôr dostala do otužileckej monografie Pavla Dinku
Ľadové medvede v ľudskej koži, 2003). Samozrejme, neskôr pri obliekaní, sa mi pocit poriadneho
chladu a asi aj triašky dostavil, ale keď som videl trasúcich a „klepajúcich“ sa skúsenejších otužilcov, ktorí sa ledva dokázali napiť horúceho čaju, aby všetok nevyliali (vrátane Martina) vedel som, že už to asi prežijem.

Napriek tejto pozitívnej skúsenosti som chodil plávať do otvorenej vody jazera len zriedka, pamätám
si napr. aj za tmy – v podvečer na Silvestra v jazere Veľký Draždiak v bratislavskej časti Petržalka, kde sme v tom čase bývali. No môžem povedať, že po predchádzajúcom otužovaní sprchami som so zimným plávaním začal. Studené sprchovanie niekedy aj dvakrát za deň však bolo pre mňa úplnou
samozrejmosťou.

Môj tretí začiatok bol už definitívny a priviedol ma k pravidelnému zimnému plávaniu v otvorenej
vode jazier a riek. Po tretíkrát som sa pripojil k Martinovi Babjakovi a ostatným otužilcom zo
združenia Ľadové medvede Bratislava po vydaní spomenutej knihy Pavla Dinku, keď som sa dozvedel,
že v knihe je aj zmienená fotografia, na ktorej som po „krste“ odfotený s Martinom. Keď som si
uvedomil, že napriek tomu vlastne neplávam pravidelne vonku s ostatnými otužilcami, nemal som
veľmi dobrý pocit… Odčinil som to v najbližšiu októbrovú nedeľu, keď som zavítal medzi nich na Zlaté piesky a najmä, keď som sa krátko nato (ako relatívne technicky slabý plavec) vrhol spolu s
dvadsiatkou ďalších otužilcov do Dunaja v Hamuliakove a odplával v rozbúrených vlnách pol
kilometra. Odvtedy som absolvoval podobné plávania s touto partiou takmer každú nedeľu – v
bratislavských Zlatých pieskoch, v Morave, vo Váhu, Slnečných jazerách, vo Veľkom Draždiaku a
napokon aj v januárovom ľadovom Dunaji… Prvé dve sezóny som si zvykal na neutíchajúce
„mravčenie“ – svrbenie a znecitlivenie končekov prstov rúk, ktoré trvalo vždy ešte aj na druhý deň po plávaní v ľadovej vode. Zvykol som si a v ďalších sezónach sa tie pocity už neopakovali.

Poslední opravdu zimní epizoda se konala v únoru 2012 a v Bratislavě se prezentovala až -17 °C. Jak
jste strávil tento „otužilecký svátek“? Já se tehdy ještě neotužoval, takže jsem si před odchodem z
domu oblékl zimní kabát. Také jsem si obličej namazal silně hydratačním krémem, což jak se
později venku v -13 °C ukázalo nebyl zrovna inteligentní nápad…

Pán Sojka, Váš zážitok s hydratačným krémom je vtipný, ale vtedy Vám asi do smiechu veľmi nebolo…
🙂

V tom období po dvoch rokoch konečne opäť zamrzlo „naše“ jazero Veľký Draždiak, kde sme už od
októbra 2006 pravidelne plávali ako členovia združenia otužilcov Slovenské ľadové medvede. Ľad bol
hrubý 15 cm, takže mnohí na ňom korčuľovali bez obáv z preborenia. Jazero na okraji sídliska je dosť
hlboké (miestami do 17 m) a v jednej časti kupodivu zostala veľká plocha nezamrznutá, kde sme
mohli plávať ako vo veľkom bazéne. Využívali sme to do sýtosti a za slečného počasia 12.2.2012 sme
sa fotili vo vode obklopenej ľadom s nohami nad vodou, ako kdesi v Karibskom mori. Snáď len
neďalekí korčuliari narúšali ten dojem. Písali sme o tom aj na našej webstránke:

http://www.zimneplavanie.sk/2012020008-ked-mrazy-uzavru-hladiny

Ešte ostrejšiu zimu si však dobre pamätám šesť rokov predtým (2006). „Naše“ jazero bolo zamrznuté
od januára až do konca marca, ľad mal vyše 30 cm, teda nedal sa ani prerúbať. Na plávanie v Dunaji
sa tiež nedalo ani pomyslieť – plávala v ňom súvislá vrstva ľadových krýh (ľadochod) a vznikla až
hučiaca ľadová moréna a napokon súvislá ľadová vrstva, ktorú musel rozrušovať ľadoborec. Našou
záchranou bolo, že stojaté rameno Dunaja v lužnom lese pár kilometrov za Petržalkou zostalo
nezamrznuté, čo v takej dlhej a krutej zime bolo hotovým zázrakom a doteraz je pre mňa aj záhadou.
Bola tam krásne čistá voda s teplotou 1°C a na brehu zopár padnutých stromov poobžieraných
bobrami. Tam sme chodili plávať až do konca marca. Jedinou realtívnou nevýhodou bolo, že celé
otužovania, vrátane vyzliekania a náročného obliekania sa odohrávalo pod holou oblohou a potom s
otužileckou triaškou sa ťažko šoférovalo späť do mesta. Plávať do jazera sme prvýkrát mohli ísť až v
apríli, keď tam ľad celkom zoslabol.

Jaké jsou Vaše osobní rekordy co se délky pobytu v ledové vodě týče?

I keď neotužujeme kvôli rekordom, tobôž nie kvôli exhibicionizmu (možno až na zopár extrémistov..),
každý z otužilcov má v danom čase svoj rekord, ktorý však môže časom prekonať. V spomínaných
mesiacoch roka 2006 som absolvoval niekoľko okolo 10 minútových plávaní v 1 °C studenej vode, ale
nikdy som si to zvlášť nezaznamenával. V mrazivom decembri 2009, pri príprave bazéna na
štedrodenné plávanie v ľadovom jazere, som sa vo vode s teplotou pod 1 °C pohyboval 17 minút. Pre
mňa je dostatočným výkonom aj 7 minútový pobyt v ľadovej vode (pod 4 °C), pričom však, ako je
známe, pozitívne účinky otužovania sa dostavujú už pri 3 minútovom pobyte v takej vode. Ja celkom
vedome nikdy nejdem v ľadovej vode na hranice svojich možností – ani na povestný limit 22 minút
(mám 175 cm a 80 kg, takže tukovými zásobami príliš neoplývam). Bolesť v prstoch rúk (o ostatných
častiach tela nehovoriac ) mi spoľahlivo naznačuje, kedy mám vyjsť z vody von. Chcem sa vyhnúť
zbytočnému podchladeniu, o ktorom zatiaľ mám len predstavu, aké následky by mohlo zanechať.

V ostatných rokoch býva v bratislavských podmienkach snáď najstudenšia rieka Morava, keď v nej
plávame vo februári – v Devíne pred jej sútokom s Dunajom. Predminulý rok mala 0,1 °C (deň pred
našou akciou v nej plávali ľady) a plával som v nej s našimi otužilcami asi 500 metrový úsek, čo mi
trvalo skoro 10 minút. Mal som vtedy pocit, že moje ruky a telo sú jeden stuhnutý kus páliaceho a
štípajúceho ľadu, ktorý sa posúva vopred len vďaka naučeným koordinovaným mechanickým
pohybom… Bolo to už o výdrži a prekonávaní seba a svojich nepríjemných pocitov vlastnou vôľou

http://www.zimneplavanie.sk/2014020001-morava-nas-preverila

Podotýkam, že doposiaľ som nikdy neplával s neoprénovými rukavicami; lebo také pomôcky
nepovažujem za niečo, čo podporuje otužovanie a výdrž v ľadovej vode. Pokiaľ ide o najnižšiu teplotu
vody, zažil som ju v Rovaniemi na WSWC 2014, ako už spomenuli Juraj a Venco (voda v bazéne
ľadovej rieky -0,7 °C); ale moje krátke plávanie na 25 m sa vôbec nedá porovnať so skvelým
Vencovým výkonom.

Jak vypadá šatník dlouholetého zkušeného profesionálního otužilce čili Váš šatník?

Ani v 15. sezóne môjho otužovania sa nepovažujem za „profiotužilca“. Ba väčšinou, keď na jeseň
teplota otvorenej vody klesne cca pod 6 stupňov, sa mi pred plávaním zdá, že „už začína ísť do
tuhého“. Skúsenosť však vraví, že telo si svoje pamätá, preto je otužovanie po toľkých sezónach
ľahšie. Ale len z hľadiska psychiky a teda výdrže; z hľadiska momentálnych telesných vnemov kože v
kontakte s ľadovou vodou, akoby to bolo stále nanovo – neviem, či mi dobre rozumiete… Našťastie,
telo si fakt svoje pamätá a psychika už momentálnym nepríjemným pocitom nepripisuje taký význam.
Dôležité sú dlhodobé účinky otužovania v porovnaní s tým, čo človek práve v danej chvíli nepríjemne
cíti.

Zmenu šatníka som si uvedomil asi po druhej sezóne zimného plávania. Rukavice a šály sa stali
nepotrebnými, aj v zime mi postačujú mi iba dve vrstvy oblečenia; samozrejme, v závislosti od
teploty, činnosti a dĺžky pobytu vonku – vonkajšia vrstva je obyčajne hrubšia. Aspoň tenkú čiapku
však nasadzujem, keď fúka studený vietor; napriek zvyku na sprchovanie hlavy studenou vodou, mám
hlavu citlivú na studený vietor. Mimochodom, hlavu pri plávaní v studenej (8 °C až 4 °C ) ani ľadovej vode neponáram ani v plaveckej čiapke. Aj keď pri menšom počte kusov oblečenia pociťujem na tele trochu trvalejší mrazivý pocit, vravím si, že to je správne – treba si to práve užiť, lebo potom v lete sa budem od tepla potiť a tento mrazivý pocit mi bude chýbať.

Jak se otužování odrazilo na Vaší imunitě? Víte ještě vůbec, co je to být nemocný?

Opäť by som tu radšej vynechal slovo „profesionální“. V sezóne (od októbra do mája) plávam
pravidelne v studenej či ľadovej vode aspoň dvakrát v týždni. Častejšie je to na konci roka, keď sa mi podarí aj napríklad 5 plávaní v ľadovej vode za 8 dní. Zlepšenie – posilnenie imunity som výraznejšie zaregistroval už po prvých dvoch sezónach praktizovania zimného plávania. Moja dovtedajšia náchylnosť na alergiu – sennú nádchu, sa výrazne znížila; odhadujem tak o 80 %. Vytvoril som si odolnosť voči chladu a nečasu (studený vietor, mráz, mrholenie, dážď, sneh..). Zo zlého počasia som prestal mať ponurú náladu a lepšie som porozumel turistickej fráze, že „neexistuje zlé počasie, je len zle pripravený turista“. Okrem toho nadovšetko som si začal uvedomovať skvelý pocit, že dokážem plávať v otvorenej vode celoročne, a teda lepšie si celoročne vychutnávať pobyt v prírode. Zimné plávanie mi teda pomohlo viac si vychutnávať aj iné zimné športy, lebo rád chodím na turistiku, lyžujem a bežkujem.

V ostatných dvoch-troch rokoch som ochorel na dýchacie cesty tak raz do roka – ale príčinou boli buď
3-4 dňový pobyt v klimatizovanej, prehriatej a suchej miestnosti pracoviska (suchá sliznica je omnoho náchylnejšia na ochorenie) alebo dlhý pobyt na studenom vetre bez čiapky. Priebeh choroby je však menej intenzívny a je rýchlejší, ako by býval, keď som ešte neotužoval (nehovoriac o početnosti
ochorení). Stalo sa asi po dva roky, že som nebol vôbec chorý.

Z pohledu otužilce – jste spokojený se slovenským (bratislavským) podnebím?

Som spokojný, že žijem v našom podnebnom pásme, kde sa striedajú štyri ročné obdobia. Vďaka
tomu je to u nás asi najpestrejšie. Len ma mrzí, že v dôsledku klimatických zmien sa akosi skracuje jar a jeseň a tiež sa stierajú roziely medzi ročnými obdobiami, ktoré boli pred viacerými rokmi omnoho citeľnejšie. Asi je to náš údel a aj úloha nachystať sa na tie teplejšie letá, ktoré už zažívame v ostatných rokoch. Otázka, ako sa to dlhodobo vyvinie, ma trochu znepokojuje.

Na druhej strane, chýba mi aj morské pobrežie – je jedno, či by bolo na našej zemepisnej šírke alebo
severnejšie či južnejšie, každé má svoje čaro. Pri severnejšom by sa dalo zrejme dlhšie otužovať, ale za južné by som asi vymenil naše, pomaly už priveľmi horúce letá.

Keby to bolo možné, kľudne by som dokázal žiť pol roka pri južnom mori a druhý polrok u nás, aby
som si vychutnal aj našu zimu so všetkým príjemným, čo prináša.

Kamil Sojka & Ján Vyhnálik

Na výlet můžete i virtuálně, bez ohledu na počasí zde: ckzadara.cz